Druhá nová skúsenosť je komunikácia. Za pár dní navštívite oveľa viac susedov, ako ste doteraz v živote navštívili. Zistíte, že nespokojnosť, ktorú ste tušili a cítili, a ktorú ste dali do petície, zdieľa veľa ľudí. Len nemajú čas, chuť, nevedia ako, alebo ich to jednoducho nenapadlo. Zistíte, že váš jednoduchý spravodlivý cieľ má aj neprajníkov – ľudí, ktorí myslia inak a ktorí nechcú aby sa vôbec nejaký park budoval. A zistíte, že všetci už podpísali toľko petícií, že už absolútne neveria, že sa dá vôbec niečo spraviť.
Ďalší poznatok sú novinári. Viete, že ich potrebujete a teraz nechcete žiadne PR o firme, alebo o sebe. Chcete len, aby Váš pohľad na svet pochopili a písali o možnom parku tak, ako by ste chceli. Novinári však vedia, že je to takmer zbytočné. Koľko petícií v Bratislave bolo, koľko z nich bolo na Dlhých Dieloch a ktorá sa podarila? Vedia svoje – volení zástupcovia ľudu - poslanci nechcú, alebo nevedia, alebo nemôžu, alebo nesmú počúvať hlas ľudu. Vox populi vox dei? Kdeže. Na Slovensku platí oveľa pragmatickejšie porekadlo: sľúbiť nie je dať! Vedia to poslanci, vedia to politici, vedia to politické strany, vedia to manažéri, vedia to novinári a vieme to aj my. A učíme tomu naše deti, a učíme to aj seba. Sľúbiť nie je dať.
Má teda zmysel organizovať petície? Ja tvrdím, že áno; určite áno. Aj najpevnejšia skala vie puknúť pod sústavnými kvapkami. Len komunikáciou sa môžu vymeniť názory a len výmenou názorov sa môžete obohatiť. A viera v zmenu predsa stála za každou významnou historickou udalosťou. Možno sú šance malé, ale prečo to neskúsiť? Organizovať petíciu♥ je zábava. Je to ako vzrušujúca spoločenská hra, dokonca by som povedal, že stratégia. Dúfam, že nepodľahneme sklamaniu, ak sa prvá petícia♥ nevydarí. Možno tá ďalšia už výjde.